1.6. - 5.6.2016

Keď sme boli v Grécku prvýkrát, z pláže sme hľadeli na Olymp, kde aj v horúcom lete boli vrcholky pokryté snehom. Vtedy boli ešte deti malé, preto sme sa iba autom zviezli do Prionie, odkiaľ sa začína výstup na vrchol. Netušili sme, že o pár rokov tu budeme stáť znovu s túžbou zdolať vrchol.

Začiatkom roka 2016 sme sa rozhodli, že tento rok to bude Mytikas, najvyšší vrch Grécka, ktorého vrchol sa pokúsime dosiahnuť. Po dlhšom zvažovaní sme zvolili začiatok júna, kedy by už snehu malo byť málo, mačky si samozrejme pre istotu zoberieme, aj s nimi je však výstup pomerne nebezpečný v zimných podmienkach kvôli absencii istenia.

Z Budapešti odlietame večer, v Solúne sme až o 22:30, autobusom sa zvezieme do centra, do apartmánu, ktorý sme si vopred rezervovali. Je skoro v centre, spať sa nám ešte nechce, ideme sa prejsť do mesta a niečo zahryznúť. Dole na ulici predávajú hotdog za 80 centov, také ceny ani v Pápči nemajú.

Ráno si pred odchodom z mesta opäť zájdeme do mesta, dáme si frappé na Aristotelovom námestí a potom pohľadáme Avis a prenajmeme si auto. Zbalíme sa a presúvame sa k moru, prenajali sme si apartmány v Paralia Skotinas, kde sa dostaneme za zhruba hodinu. Apartmány sú pri mori a keďže je horúco, ideme sa rovno okúpať do mora. Pláž je prázdna, ani v reštaurácii nie je nikto a grilované kalamáre sú vynikajúce.

O štvrtej poobede je už čas ísť. Potrebujeme sa dostať do Prionie, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 1060 metrov a odtiaľ pešo vystúpať  na chatu A v nadmorskej výške 2060. V Prionii zaparkujeme na parkovisku, už tu pár áut parkuje, ale iných turistov nevidieť.

V Prionii je ešte riadne horúco, čím vyššie stúpame, tých je vzduch chladnejší a ľahšie sa nám stúpa. Ideme po medzinárodnej diaľkovej turistickej trase E4, no stretávame len málo turistov, schádzajú dole, našim smerom nejde nikto. Z výkalov na chodníku usudzujeme, že na chatu sa vynáša mulicami. Mariana študuje pestrý život v truse mulíc, asi sa chystá napísať o tom štúdiu. Po 3 hodinách sme na chate Refuge Spilios Agapitos, skratkou nazývanej chata A. Je to prvá grécka chata, z roku 1931, ktorá mala pôvodne 25 lôžok, dnes ich má 110. Ubytovanie sme si pre istotu dohodli vopred a dobre sme urobili, chata je dosť plná. Dostaneme izbu pre šiestich, sme v nej sami, izba je čistá, na posteli sú hrubé deky. Je tu riadna zima, vonku sa už tiež ochladilo, ale hrubé kamenné múry nepustili cez deň dnu teplo zvonka. Páperky, ktoré sa dole zdali zbytočné, sa nám teraz zídu. Dáme si večeru a ideme spať, niet tu iné čo robiť. V noci spíme v páperkách a ťaháme na seba aj 2 deky. Na dekách je nakreslené, ktorým koncom sa majú dať k nohám a ktorým ku hlave, čo je dosť dobrý nápad.

Zobúdzame sa do krásneho slnečného rána. Z terasy chaty je možné vidieť aj more, aj vrcholy Olympu. Olymp má 7 vrcholov, najvyšší z nich je aj najvyšším vrchom Grécka, je to Mytikas s nadmorskou výškou 2917. Olymp sa stal prvým gréckym národným parkom a právom, tu hore je nádherne. Chodník od chaty stúpa pomerne prudko, za chvíľu nastúpame pekných pár výškových metrov. Pásmo, kde ešte rastú borovice, končí, už je to len samá skala, až po náš prvý vrchol Olympu Skalu.  Je to štvrtý najvyšší vrchol Olympu s nadmorskou výškou 2866 metrov. Od Skaly už končí chodecký terén a začína lezecký. Väčšina turistov tu končí, alebo navštívi iný vrchol Olympu, dostupný po chodníku. Nám to však nestačí, dnes máme v pláne sa dostať až na Mytikas. Chvalabohu cesta je dobre značená žltočervenými bodmi namaľovanými na skale. Ak by boli pokryté snehom, bol by to problém, dnes to však vyzerá, že mačky vláčime so sebou zbytočne. Zídenie z cesty by mohlo byť osudné, pod nami je 1000 výškových metrov strmého skalného terénu. Ideme veľmi opatrne, nechceme sa pošmyknúť. Miestami sú na skale borháky, zatiaľ sa však cítime dobre, nepotrebujeme sa istiť. Peťo má lano pripravené, keby sa terén stal náročnejším. Mytikas je už na dohľad, už len posledný strmý úsek a sme hore. Dokázali sme to, stojíme pri gréckej vlajke na najvyššom vrchu Grécka v nadmorskej výške 2917 metrov! Od chaty nám to trvalo 3,5 hodiny, prevýšenie je 817 metrov. Všade okolo nás nádhera, pohľady dole sú úchvatné, človek naozaj cíti prítomnosť božstva, nečudo, že starovekí gréci verili, že horu obýva 12 hlavných gréckych bohov. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy a už tradične si zahryzneme z našej suchej enduro klobásy s chlebom. Nezdržiavame sa dlho, dnes chceme zísť až dole do Prionie, čo je skoro 9 kilometrov , výškový rozdiel viac ako 1800 metrov, takže nás čaká ešte riadna zaberačka. Okrem nás je tu málo turistov, iba jedna skupinka angličanov, ozajstní cockney, v rifloch pofŕkaných farbou, obyčajných teniskách vhodných skôr do metra ako do vysokých hôr.

Cesta dole bola riadny zaberák, od chaty A  sa nám zdalo, že už nemá konca. Angličania zostupujú spolu s nami, potom ich už predbiehame, baba je očividne na konci so silami, Konečne o 16:30 sme v Prionii, celkové  klesanie GPS ukazuje na 2400 metrov, s potešením si vyzúvame turistické topánky a namáčame nohy v ľadovej vode studničky. Auto nás čaká na svojom mieste, nahádžeme veci do kufra a ideme do našich apartmánov. Po vytúženej sprche nasleduje zaslúžený oddych na terase.

Už počas našej prvej návštevy Grécka sme počuli o ceste, kde auto ide samo do kopca. Vtedy sme netušili, kde presne sa tá cesta nachádza. Dnes múdry ujo google všetko vie a povie, preto ráno sadáme do auta a podľa google máp hľadáme Livithru. Najprv sme to prešli, až cestou späť sme si všimli znaky namaľované na zemi. Peťo zastaví, vyradí rýchlosť a naozaj, auto sa pohne samo do kopca. Ide len pár metrov, ale tešíme sa z toho ako malé deti.

Potom už smerujeme na Meteoru. Meteora sú monastiere na vrcholkoch bizarných skál v oblasti Tesálie, neďaleko mesta Kalampaka. Mnísi sa tu začali usadzovať už v 11. storočí a od 14. storočia začali stavať kláštory. Dnes je ich 24 a sú zapísané v zozname Unesco. Už z cesty pred Kalampakou sa nám naskytne ohromujúci pohľad na skaly, na ktorých sú postavené kláštory. V Kalampake si dávame kávu v uličke a nad nami sa týčia skaliská. Vyvezieme sa na  cestu, ktorá vedie okolo kláštorov, niektoré kláštory sú otvorené pre verejnosť, chceme nejaký navštíviť. Ale sme hladní, ideme podľa odporúčania bedekra do taverny Arsenis na obed. Tam nás víta otec Vassili, presne ako je popísané v bedekri, akoby sme boli jeho dávno stratení najdrahší priatelia. Na návštevu sme si vybrali najmenší kláštor Roussanou, kedysi sa do neho išlo len po rebríku, ktorý ešte stále visí z okna kláštora, dnes je urobený mostík cez priepasť. Najzaujímavejšia časť kláštora je miestnosť, kde je na stene vyobrazených asi 1000 spôsobov smrti. Keď už máme histórie dosť, sadáme do auta a ideme späť do apartmánu. Cestou do Paralie Skotinas si spravíme zachádzku do Leptokarie, kde sme pred rokmi dovolenkovali. Mestečko sa zmenilo, je živšie, tu už sezóna začala, turistov je tu podstatne viac ako v susednom Paralia Skotinas.

Nastal posledný deň nášho pobytu. odlietame až večer, máme celé doobedie, aby sme si vychutnali pláž a kúpanie. Peťo objavil na stene nášho hotelíka obrázok Starého Panteleimonas. Gúglime a je to tu, len o pár kilometrov vyššie, na úpätí Olympu. Už sme pobalení a času máme dosť, rozhodneme sa tam zájsť. Bolo to dobré rozhodnutie, Starý Panteleimonas je úžasná podhorská dedinka, plná turistov, štýlových obchodíkov a reštaurácií. Auto musí ostať na parkovisku pred dedinou, túlame sa po kamenných chodníkoch pešo .Obedujeme v tieni kostola, obrovský obed za 10 eur na osobu. Spokojní sadáme do auta a odvezieme sa do Thessalonikov.

Centrum Thessalonikov sme v prvý deň prešli skoro celé, dnes si pozrieme starú štvrť Ladadiku. Má svoje čaro, dávame si tu kávu a pozorujeme život na ulici. Je nedeľa, všetky obchody sú zatvorené, tak sa len túlame a trávime čas do odletu.